úfať, -a, -ajú nedok.
1. (bezpredm., so spoj. že i s neurč.) očakávať, že sa stane niečo dobré, mať nádej, dúfať: Jeden úfal, druhý zúfal. (Taj.) Úfala som, úfala, že sa mu tu dobré miesto trafí. (Kuk.) U toho úfal skorej vykonať niečo. (Jégé)
2. (v koho, v čo) prejavovať dôveru, dôverovať, veriť niekomu, niečomu: Iného sa ja, úfajúc v boha, nebojím. (Kuk.) Rodina mala v čo úfať. (Heč.)
|| úfať sa
1. (čomu, so spoj. že, s neurč. i bezpredm.) očakávať niečo s nádejou, mať nádej, dúfať v niečo: Kristína úfa sa aj menšej úrode. (Heč.) Úfal som sa, že si vezme našu Zlaticu. (Tim.) Tichý sa ho (päťadvadsiaty rok služby) tiež úfal dotiahnuť. (Taj.) Preto som čakal, úfal sa. (Kuk.)
2. (v koho, v čo, zried. i v kom, v čom) prejavovať dôveru dôverovať, veriť, s dôverou sa spoliehať na niekoho, niečo: Vždy sa úfal v boha. (Kuk.) V tebe úfali sa matka i otec. (Vans.)